Ženy mali významnú úlohu a postavenie v komunite zlatníkov a strieborníkov, aj keď táto úloha po mnoho storočí bola na okraji oficiálnych záznamov. Ženy sa už od najstarších čias venovali zlatníckemu remeslu, najčastejšie pracovali ako leštičky a rodinné povinnosti sa prelínali s podnikaním. Ženy však mali v spoločnosti oficiálne menej práv, zákon aj zvyky dávali kontrolu nad celým majetkom a podnikaním iba mužom a urobili z nich právne aj spoločensky nadriadené osoby. Prvé informácie o ženách zlatníčkach a strieborníčkach nachádzame v kráľovskej listine z roku 1327 v Anglicku, kde sa píše o. i., že remeselnícky cech zahŕňal nielen tých, ktorí pracovali so zlatom a striebrom, ale aj bankárov, klenotníkov a rytcov. S výnimkou bankovníctva sa v týchto zoznamoch nachádzajú aj mená niekoľkých žien.

Z dobových dostupných materiálov môžeme aj v Banskej Bystrici nájsť ženy – zlatníčky. Neuvádzajú sa v tomto remesle špeciálne, ale ich výskyt bol vždy udalosťou v zlatníckej komunite. Aj tu sa potvrdzuje, že mali výnimočné postavenie, pretože zaručovali v niektorých známych prípadoch nielen ďalšiu spoločensko-profesionálnu pozíciu v meste, ale mali vplyv aj na platení resp. neplatení niektorých cechových príspevkov. Vo všetkých prípadoch by sme mohli hypoteticky zaradiť medzi dôležité aj ženy – matky budúcich zlatníckych učňov. Boli to práve matky, ktoré sa zaručili, že svojich synov, budúcich zlatníkov, budú počas učňovských rokov šatiť, čo predstavovalo v tom období nemalú čiastku. Zároveň nachádzame ženy zlatníkov aj v rôznych blízkych rodinných pozíciách, alebo sa už ako vdovy stávali manželkami zlatníkov. V dokumentoch sa hovorí aj o sociálnej podpore pre vdovy po zlatníkoch.

Z dobového archívneho dokumentu – pokladničná kniha Cassabuch – získame niektoré zaujímavé informácie o ženách a vdovách zlatníkov, ich postavení v spoločenskom systéme doby, ako aj o ich sociálnom zabezpečení po smrti manžela – zlatníka. V ustanovení meštianskych zlatníkov a striebrotepcov sa píše: „Členovia cechu zlatníkov a striebrotepcov vydali na stretnutí so zastupujúcim richtárom N. von Zaretzkým, ktoré sa konalo niekedy v júni alebo v júli tohto roku (1823) vyhlásenie, že s ohľadom na záujem cechu sa nielenže nebudú prijímať noví členovia, ale sa prijmú opatrenia na zníženie počtu členov. Na zasadaní cechu sa členovia dohodli, že v prípade úmrtia niektorého z členov, ktorého vdova nebude v stave sama vykonávať remeslo, ostatní členovia sa zaväzujú vyplatiť jej odškodné vo výške 200 zlatých konvenčnej meny.

Podpísaní: Samuel Peltzer, radný a komisár; Ondrej Kolbány, Samuel Libay, Juraj Sodomka a František Rosenberger. 18. januára 1824

Z archívnych záznamov poznáme nasledujúce ženy – zlatníčky. Nefigurujú však ako príslušníčky banskobystrického zlatníckeho cechu.

• Dorota Weber, vdova – zlatníčka, ovdovelá dcéra zlatníka Alexandra Kraudyho, aktívne zlatnícke roky: 1719 – 1720,
• Rebeka Ramsler, vdova – manželka zlatníka Michala Ramslera, aktívne zlatnícke roky: 1751 – 1757,
• Katarína Haller, vdova – manželka zlatníka Samuela Hallera st., aktívne zlatnícke roky: 1774 – 1782,
• Juliana Katarína Linkesch – Emler, vdova – manželka zlatníka Viliama Emlera, aktívne zlatnícke roky: 1897 – 1902.

Paula Linkesch (tiež: Paulína Linkes) sa narodila 21. marca 1865 v Banskej Bystrici v  rodine stolárskeho majstra Ľudovíta Linkescha (1822 – 1904) a Juliany rod. Koričanskej (1826 – 1902). Krstená bola 28. marca 1865. Je mladšou sestrou už spomínanej Juliany Linkesch, manželky zlatníka Viliama Emlera. V rode Linkeschovcov sa narodilo jedenásť detí: Ida (1850), Juliana Katarína (1852), Adelina (1854), Ľudovít Engelbert (1855), Vilma Ľudmila (1857), Július (1859), Kornélia Malvína (1861), Paulína Ernestína (1863), Paula (1865), Ilona Gabriela (1866) a Mária Matilda (1869).

Zlatnícke meno zlatníka Viliama Emlera „žilo“ aj po jeho smrti prostredníctvom tzv. najstaršieho banskobystrického zlatníckeho závodu, ktorý  fungoval pod názvom: Vd. V. EMLERA nást. P. LINKESCH so sídlom na tzv. Hornom námestí č. 3. Podnik po smrti Emlerovej manželky Juliany Linkesch (1902) viedla jej sestra Paula Linkesch. Jej aktivity sa viažu až na 20. storočie. Zomrela 4. mája 1951 v Banskej Bystrici, pochovaná je na miestnom evanjelickom cintoríne.

V zbierkach Stredoslovenského múzea sa zachovala zbierka štyroch brošní a náramok z dielne tejto zlatníčky. Pri tvorbe brošní boli použité strieborné mince. V rámci zlatníckych technológii použila zlatníčka techniky razenia – spôsob osadenia mince, do zŕn v obrube a spôsob spájania pomocou nízko taviteľnej spájky.