Príbeh farára Jána Benkoviča a jeho obrazu, 1. časť

autor: Jakub Masarik

17. storočie patrí v uhorských dejinách k jednému z najsmutnejších období. V krajine sa šírila reformácia na čo katolícka cirkev spolu s panovníkom odpovedali rekatolizáciou. Prijatie opatrení, resp. neplnenie sľubov o náboženskej slobode vyústilo do ozbrojených stavovských povstaní. Aby toho nebolo málo, územie dnešného Slovenska pustošili nájazdy susediacej Osmanskej ríše. Do tejto doby sa narodil katolícky farár Ján Benkovič.

Ján Benkovič absolvoval štúdium teológie na Seminári sv. Štefana kráľa v Trnave, kde bol dňa 15. 3. 1680 vysvätený za kňaza. Za predpokladu, že sa tak stalo približne vo veku  23 rokov, ako bolo vtedy zvykom, môžeme jeho narodenie datovať okolo roku 1657. Jeho otcom bol Jakub Benkovič, vicekastelán Stupavského hradu (dnes hrad Pajštún), ktorý vtedy patril Jánovi Antonovi Pálfimu. Tiež vieme, že mal brata Michala. Po vysvätení za kňaza bol Ján dňa 8. 4. 1680 uvedený do farnosti Sv. Ondrej (dnes Brusno). Po 2 rokoch mu bola priradená ďalšia farnosť a to v Ľubietovej, do ktorej mal byť inštalovaný dňa 15. 5. 1682. Dozvedáme sa to z listu ľupčianskho farára Jakuba Delátha[1] adresovaného ľubietovskému magistrátu. Ľubietová bola podobne ako ostatné banské mestá silne evanjelická a preto bola terčom rekatolizačných snáh cirkvi a panovníka. Dosadzovanie katolíckych duchovných do miest a obcí, v ktorých by sa dal počet katolíkov zrátať na jednej ruke, bolo bežnou praxou. To samozrejme vyvolávalo napätie v oboch táboroch.[2] Podobné napätie možno predpokladať aj po príchode Benkoviča do Ľubietovej. Mladý farár si pravdepodobne nevedel dať rady s miestnym silne evanjelickým obyvateľstvom a rozhodol sa okolo Turíc (18.5.1682) vydať na cestu do Detvy. Cieľom mala byť návšteva zvolenského archidiakona, ktorým bol detviansky farár Juraj Kološi. Urobil tak aj napriek varovaniu dôstojníkov stotiny cisárskej armády, ktorá sa v Ľubietovej v tom čase nachádzala. Táto cesta sa Benkovičovi stala osudnou, pretože na mieste označenom ako ,,okolo hratku cseranskeho“ bol zajatý potulujúcou sa kuruckou jednotkou. O nich bolo známe, že svoj hnev voči katolíckej cirkvi často smerovali práve na bezbranných farárov. Benkovič nebol výnimkou. Po zajatí bol vyzlečený donaha, bitý, mučený a nakoniec pre svoju neoblomnosť vykúpiť sa, či vzdať sa katolíckej viery aj zavraždený. Predtým ho však donútili vykopať si vlastný hrob, nad ktorým bol následne sťatý.[3] Správa o jeho smrti sa rýchlo rozšírila, pretože už 20. 5. 1682 prichádza do Ľubietovej list od Juraja Kološiho, v ktorom žiada richtára aby bola u neho dočasne uložená Benkovičova pozostalosť. Zo správy z 9. 3. 1683 vieme, že táto pozostalosť bola nakoniec odovzdaná Jánovmu otcovi, Jakubovi Benkovičovi. Zaujímavá je aj správa poslaná z Viedne z dňa 22.1. pravdepodobne z roku 1689 (v Letopisoch nesprávne ako 1869) v ktorej sa brat Michal taktiež domáha Jánovej pozostalosti.

Barokový oltár v kostole v Dúbravici

Spomienka na vraždu Jána Benkoviča sa nezachovala len v písomných prameňoch.V kostole v Dúbravici visel obraz s jeho podobizňou a s vyobrazením samotnej udalosti. Motív z tohto obrazu sa stal predlohou aj pre medirytinu, ktorá sa údajne vyskytovala v modlitebných knižkách či spevníkoch v Hornom Uhorsku. Do tretice malo byť meno Jána Benkoviča zvečnené aj na paténe v ponickom kostole. Práve vyššie spomenutý obraz z dúbravického kostola uchováva v súčasnosti vo svojej zbierke výtvarného umenia Stredoslovenské múzeum. O ňom si niečo bližšie povieme v nasledujúcom čísle.


Pozn.: Dátum úmrtia Benkoviča sa v rôznych zdrojoch líši. Zatiaľ čo obraz uvádza 1681, Schematizmus ostrihomskej arcidiecézi uvádza rok 1683. Pri obraze by to mohlo byť spôsobené väčším časovým odstupom medzi úmrtím a vznikom obrazu, kedy objednávateľ mohol mať už nepresné/skreslené informácie. Pri schematizme, ktorý vznikol v roku 1894 to mohlo byť spôsobené dátumom vydania Benkovičovej pozostalosti jeho otcovi, ktorá sa uskutočnila až v roku 1683.

[1] Predtým bol od roku 1675 farárom v Ponikoch. Bol priamym účastníkom tureckého rabovania dňa 6. 1. 1678, kedy bol spolu s ďalšími 295 ľuďmi odvlečený do zajatia. Podarilo sa mu vykúpiť až v ďalekom Jágri. Toto plienenie Poník bolo námetom pre Turčina Poničana od Sama Chalupku. 

[2] Napätie niekedy prerástlo aj do násilia. Takto boli v Ľubietovej zavraždení dvaja katolícky kňazi. Prvý prípad sa odohral na Veľkonočný pondelok pravdepodobne v roku 1557, kedy bol sťatý istý Ján. Ten pred popravou uvalil na mesto kliatbu. Druhý prípad je z 10. 8. 1678, kedy bol kurucmi zavraždení kňaz Peter Vavrinec Ptachelius.

[3] Takto je jeho zavraždenie vyobrazené na obraze v zbierkach Stredoslovenského múzea, Vu-03526


Pramene a literatúra:

BUNYITAY, Vincent. A Váradi püspökség története alapításától a jelenkorig, Zväzok štvrtý. Debrecín 1935

HANDZO, Ctibor Ján. Dejiny evanjelického a. v. cirkevného sboru v Ľubietovej. Ľubietová 1941

NÉMETHY, Ľudovít. Series parochiarum et parochorum archi-dioecesis Strigoniensis ab antiquissimis temporibus usque annum MDCCCXCIV. Ostrihom 1894

SASINEK, František. Slovenský letopis pre históriu, topografiu, archeológiu a etnografiu, Zväzok 1. Skalica 1876

SASINEK, František. Slovenský letopis pre históriu, topografiu, archeológiu a etnografiu, Zväzok 2. Skalica 1877